Sedieť celé dni v kasárňach a ťahať služby sa vám čoskoro zunuje. Nie je to žiadna zmysluplná činnosť, ani vám nič nové nedáva, okrem pár nových kamarátstiev a nových zážitkov. Z dlhej chvíle začne človek vymýšľať somariny, ako sa hovorí: Keď je somárovi dobre, ide na ľad tancovať. Jediným rozptýlením boli vychádzky po žolde. Panoval hurá systém ako u cigánov - keď boli peniaze, všetci boli grandi. Na druhý deň po opici bolo treba povymetať všetky vrecká, aby ste si naškrabali dosť drobných na rybací šalát. Podotýkam, že ten žold zas nebol taký vysoký - bolo to pár stovák v závislosti od hodnosti.
Jedného pekného zimného dňa som sa rozhodol, že si pôjdem do mesta vyhodiť z kopýtka. V dobrej partii sa čo-to popilo, každý si povedal čo chcel, aj keď ku koncu ho už nikto nepočúval. Poháre s pivom a vodkou sa pomaly vyprázdňovali a všetkým nám bolo fajn. Poslednou triezvou myšlienkou bolo, že mám pomaly aj dosť a mal by som sa zberať do kasární. Naspäť som šiel ako sťahovavý vták pri návrate z Afriky - podľa inštinktu,xexe. Dorazil som ku kasárňam a vybral som sa hľadať vchod. Obišiel som celý areál raz, dvakrát a vchod som nenašiel. Hm, mocem sa tu ako chorá vrana. Keď som šiel dookola po štvrtýkrát náhle ma pravda ovalila celou svojou váhou. Do pekla, som opitý ako čík, inak by mi predsa nerobilo problém nájsť ten poondiaty vchod! Úúúúj, no toto teda bude riadna smrť, môžem sa tu premávať koľko mi bude chutiť, ten vchod aj tak nenájdem. Ak ma ráno nemajú nájsť zamrznutého pri plote, mám poslednú šancu. Počkám tu v tme na prvého okoloidúceho a spýtam sa ho na smer. Lenže pre neskorú nočnú hodinu just nikto nešiel. V návale zúfalstva som sa pustil dolu ulicou, keď tu ma zrazu niekto oslovil:
- Hej, kamoš, čo sa tu toľko moceš, prešvihol si večierku, poď už dnu.
Zdvihol som zrak a pozeral som na dozorného brány stojaceho pred vchodom do kasární. Jeho hlas mi znel ako vykúpenie. Sláva, som zachránený !!!
A tak som zvíťazil. Česť a sláva hrdinskej Slovenskej armáde! :-)))))))
Komentáre
:))