Prišiel som z obeda služobným vchodom a strážnik mi hovorí, že ma vonku niekto čaká. Vyjdem za ním, pozriem a to Edo. Ten ale má drzosť!!! 16.11.2006 mi mal vrátiť 200,- Sk, nevrátil a on si príde teraz v januári akoby sa nechumelilo. Pýtam sa ho čo chce a on že požičať 300,- Sk na lieky pre starkú. Vytiahol nejaký recept a ukazoval mi ho. Povedal som mu, že žiadne peniaze odo mňa nedostane, pretože nikdy nepožičiam niekomu, kto mi nevrátil predchádzajúci dlh. Bol na tom asi zle, lebo ma začal prosiť. Slušne som ho odmietol a myslel som, že tým je vec vybavená. Horkýže! Edo si odrazu kľakol na kolená tam kde stál a so zopätými rukami začal replikovať " na kolienkach prosím, na kolienkach prosím". Tak toto mi vyrazilo dych a potreboval som pár sekúnd, kým som sa spamätal a začal som ho dvíhať so slovami, aby nebláznil. Radšej som sa ani neobzrel dozadu, kto všetko z kolegov je cez presklené dvere svedkom tejto scény. To všetko mi bolo trápnejšie ako Edovi, on v sebe asi žiadnej hanby nemal. Dúfal som, že sa konečne spamätá a poberie sa svojou cestou, ale nie ... Keď som ho uistil, že žiadne peniaze odo mňa ani tak neuvidí, ten blázon si kľakol ešte raz a opakoval celý humbug so slovami na kolienkach prosím. Zase som ho zdvihol a kapituloval som. Zašli sme ku stánku, kde som rozmenil tisícku a dal som mu tých tristo korún. Nechal mi občiansky vraj ako zálohu s tým, že 18.-teho má podporu a nebude ju môcť bez neho vybrať, tak sa v ten deň zastaví pre mňa a na pošte mi dlh vráti...
Nuž, niekedy sa na tomto svete dejú riadne divočiny.
Komentáre
hmm, smutné
Hmm, ja bych sa asi hentak nikdy neponížila